Robocup 2015 Hefei

Sme o 1300km severnejšie. To je ako z Dubrovníka na Slovensko. Občas už aj zavanie vetrík, ktorý osvieži v tejto letnej horúčave. Práve včera získal Peking právo usporiadať Zimné olympijské hry 2022. Dozvedeli sme sa to cestou metrom zo správ, v ktorých sa Číňania tešia pod svojím múrom z tejto fantastickej noviny. Pravdupovediac na Great Wall - Veľkom Čínskom múre sme včera boli a žiadne kamery ani jasajúce davy sme nevideli, ale pravdepodobne Čínska vládna strana má svoj súkromný oplotený kus múru a tam si to všetko natočila. Naša včerajšia cesta na Great Wall a späť trvala 11 hodín a boli sme neustále ako v mravenisku. Najskôr presun ulicou k metru. Miestne obchodíky už otvorené a špeciality čínskej kuchyne už rozvoniavali do ďaleka. V podchodoch zopár páchnucich bezdomovcov, na ulici predávali neodbytní predávači okrem iného aj lietajúce šarkany a keď nás jeden taký oslovil, identifikoval podľa trička, že sme Slováci a v Angličtine porozprával históriu našej mladej krajiny, neodolal som a nechal som ho na mne trocha si zarobiť. O chvíľu sme už boli v metre a mravenisko ľudí dostalo nový rozmer - obrovský hluk. Až v samotnej kabíne podzemného vlaku všetko stíchlo a každý sa sústredil na tú svoju zastávku, kde má vystúpiť. Potom začal autobusový ošiaľ. Najskôr sme stáli na nesprávnej zastávke a neverili človeku, ktorý nás odtiaľ posielal preč, že tam sa autobusu nedočkáme. Až keď strhol tabuľku s označením linky, pridali sme sa k davu, ktorý sa pohol ďalej. To sa zopakovalo ešte raz, až sme došli na priestrannú plochu s množstvom autobusov a desaťkrát väčším množstvom ľudí a postavili sa na koniec asi dvestometrového radu. To nás už obstúpili miestni falošní taxikári a lákali na komfortnú dopravu do cieľa našej dnešnej cesty. Asi po štvrťhodine sa presúvame do iného radu. Tento prvý bol totiž na státie a stáť hodinu v rade a ďalšiu hodinu a pol v autobuse, to nie je úplne výhra. Pomaly som ale začal tušiť, čo bude na Čínskom múre. Realita bola ale ešte niekoľkonásobne horšia. Všade tlačenica, hluk. Najväčší zážitok tak bola nakoniec jazda horskou železničkou - niečo podobné, ako majú Košičania pri ZOO. Po únavnom dni sme si ešte užili návrat autobusom do Pekingu. Zlatý Prešov ráno o siedmej. Slováci užívajme si to, že doprava sa riadi na Slovensku ešte akými-takými predpismi. V Číne platia dve základné pravidlá. Pravidlo silnejšieho a pravidlo drzejšieho. V Pekingu kupodivu autá toľko netrúbia ako v Šanghaji, či v Hefei, ale klaksón som za celý život toľkokrát nespustil, koľko v Číne použije šofér pri jednej 10 minútovej jazde taxíkom. Bývame blízko Zakázaného mesta, ktoré sme navštívili dnes. Na okraji tohto mesta sa týči obrovská pagoda s tribúnou pre čínskych papalášov zabudovanou do hraničného múru známa z čínskych vojenských prehliadok v našich TV správach. Vnútri zakázaného mesta je množstvo palácov, nádvorí, sôch z rôznych materiálov - kameň, meď, zlato. Len sem tam niečo otvorené, že môžete nahliadnuť dnu a tak ako súčasť ďalšieho mraveniska môžete vidieť veľkolepý cisársky trón, či zaprášený gauč v odpočinkovom paláci. Nechápem, že pri takej obrovskej návštevnosti nemôžu zabezpečiť, aby tie interiéry neboli zaprášené. A tak asi najväčšou atrakciou v zakázanom meste je cisárska záhrada plná neobyčajných stromov, rastlín, vyvrelín, či iných zväčša prírodných kamenných foriem. Po ďalšej historickej epizóde prišiel na rad chutný obed. Peking je známy pečenými kačkami, tak sme si dve také v jednej obľúbenej reštaurácii objednali a ešte teraz večer deti obhrýzajú kosti a plánujú program na zajtra. Nedeľa je náš posledný celý deň v Číne. Kostol sme dnes síce jeden našli, ale práve opravujú interiér, tak nevieme ešte ako to v tomto smere zajtra dopadne. Každopádne Vám prajeme pekné sobotné popoludnie a snáď sa ešte pred odletom ozveme.